Obrázok používateľa CEZ OKNO
Fenomén, alebo nevďační Slováci

Na budúci rok si pripomenieme 95. výročie Clevelandskej dohody, začiatkom budúceho roka si pripomenieme tiež aj ďalšie výročie vzniku Slovenskej republiky. Nie síce okrúhle, ale nasleduje po 20. výročí Novembra 1989. Rovnako máme aj výročie Valného zhromaždenia MS v roku 1990, kde vystúpil Vladimír Mečiar a vo svojom prejave naznačil, že je za jasné rozdelenie kompetencií medzi SR a ČR. Neznamenalo to ešte rozdelenie federácie, ale keď po volebnom víťazstve v roku 1992 nabral V. Mečiar silu, nebolo pochýb, že k tomu dôjde. A došlo. Bolo na to treba nielen odvahu, ale aj chlapa. V. Mečiar odvahu mal a bol aj chlap. Ostatní si vymýšľali kadejaké hviezdičky a nechali sa unášať nezmyselnými úvahami V. Havla. Nevďační Slováci, respektíve časť z nich, sa mu odvďačila tak, že tohto muža činu naháňali ako Branka dúrnym honom, vyhadzovali mu semtexom dvere, jednoducho, najradšej by ho boli videli niekde tam, odkiaľ niet návratu.

K moci sa vtedy dostali Slováci, ktorí boli schopní všetkého: zradiť, predať, zapredať, zničiť, zamordovať. Samozrejme ide o Dzurindove dve vlády.

V tej prvej ovládli Slovensko zvyšky bagančiarov, ktorí nevedeli nič, len plnili príkazy, ktoré dostávali a za ktoré sa im tí, čo dávali, aj štedro odmeňovali. Darmo sa dnes M. Dzurinda, I. Mikloš a company tvária, ako ovečky v demokratickom rúne, za ich prstami je špiny aspoň toľko, ako na Luniku IX. Vtedajšia „zmena“ bola vykrútením krku Slovenska, na ktorom sa podieľali všelijakí politici, ktorí sa dnes potulujú niekde po kaviarňach, zaliezli do mimovládnych organizácií, alebo sa z nich stali samozvaní politológovia. A odtiaľ „brešú“ ako psi na Mesiac. Prečítal som si akéhosi Dostála, ktorý má dnes 38 rokov, čiže v čase Novembra 1989 mal 18 a veselo tvrdí, že V. Mečiar je darebák. Tento človek okrem všelijakých „orálnych“ aktivít nedokázal vlastne nič, celá jeho činnosť spočíva teda v tom, že breše, šteká, rýpe a toto je jeho profesia. Nikto mu v tom nebráni, v demokracií sa môže postaviť aj na hlavu a tak chodiť po Bratislave. To, že V. Mečiarovi nesiaha ani po päty je jasné, jasné je aj to, že takýto papagáj si môže hovoriť tak, ako mu zobák narástol. Jedno je nejasné, človek čo nič neurobil, nič nedokázal, nadáva tomu, kto sa neodmysliteľne zapísal do slovenských dejín, tomu, kto postavil Slovenskú republiku na nohy, samozrejme s problémami a ťažkosťami. Menovaný Dostál by tak vedel možno postaviť figúrky na Človeče nehnevaj sa, aj to s problémami a ťažkosťami. Ten priepastný rozdiel je evidentný.

Nie náhodou v úvode padlo slovo o Clevelandskej dohode, bola ráznejšia ako Pittsburská, medzi obidvoma je asi taký rozdiel ako medzi Mečiarom a Čarnogurským. Ale aj tento Janko Čarnogurský vie, že na to, čo urobil V. Mečiar bolo treba tak guráž ako aj chlapa. Na túto úlohu J. Čarnogurský nemal odvahu, ale možno aj mal, len jeho opatrnosť bola genetický fenomén. Niekedy odvahu mal, napríklad, keď svoju osobnosť obetoval v prospech M. Dzurindu, za čo by si dnes možno dal aj sám zaucho. Ale každý sme len človek, tak J. Čarnogurský, ako aj V. Mečiar. A tak sa pýtam onoho menovaného pána Dostála, či náhodou nemá trvalú prasaciu chrípku alebo iné známe choroby, ktoré trápia svet. Keď V. Mečiar budoval Slovenskú republiku mal 21 rokov, nevedel o živote nič a zdá sa, že dnes vie len to isté na druhú. Ale vráťme sa ku Clevelandskej dohode.

V roku 1939 vznikol Slovenský štát, čo bolo naplnením obidvoch dohôd spoza mora, rovnako ako aj Štúrovho programu. Slovenský štát sa snažili komunisti vymazať z histórie, nepodarilo sa im to. A nepodarí sa to vymazať z histórie nikomu. Ako jeho svetlé a aj temné stránky. Vznik Slovenskej republiky v roku 1993 sa tiež nepodarí nikomu vymazať z histórie, tak ako sa nepodarí vymazať podiel na vzniku republiky V. Mečiara. A v súvislosti s rozdelením Československej republiky aj V. Klausa. Dzurindovci vyrobili z V. Mečiara div nie Satanáša a ani ich nenapadlo, aby sa mu poďakovali za jeho podiel na vzniku Slovenskej republiky, lebo ju vlastne mnohí ani nechceli a mali ju takpovediac na háku. A opíjali sa mocou štátu, na vzniku ktorého nemali nijaký podiel. Nielenže sa tou mocou opíjali, ale „prepíjali“ aj hodnoty, ktoré im V. Mečiar so svojimi vládami zanechal, teda mozole slovenského národa. A dnes sme už štvrtý rok vo vládnej koalícii v ktorej je aj strana Vladimíra Mečiara a predsedom tejto strany je stále V. Mečiar. A tak sa chcem spýtať nielen predsedu vlády, ale aj pána prezidenta, prečo dodnes tento muž s odvahou, chlapskou odvahou nedostal najvyššie štátne vyznamenanie Slovenskej republiky?

Vyznamenania navrhuje tak vláda ako prezident. Pán prezident Ivan Gašparovič by mal dať nabok osobné animozity, ktoré charakterizujú ich súčasný vzťah, veď predsa dobre vie, že postaviť Slovenskú republiku na nohy, to nebolo med lízať. Však bol pri tom. A dnes je prezidentom tejto republiky. Tak je naozaj načim ukázať, že vieme oceniť čo oceniť treba ešte za života človeka a nie in memoriam. Skúsme zmeniť to, čo sa o nás hovorí, že nevieme byť vďační, iba poklonkovať a plaziť sa kolenačky pred silnými tohto sveta. Jeden silný je medzi nami, tú silu ukázal, rozhodnosť tiež, odvahu a nebál sa ísť ani proti vetru. Ale ukážme ešte aj čosi viac, ukážme, že sme hodní Ľ. Štúra, to čo sa jemu nepodarilo, aj keď sa sklamal v bratoch Čechoch, oceňme rovnako aj Čecha Václava Klausa. Bol to dôstojný partner pri delení republiky, pragmatický a hájil si svoje záujmy, tak ako V. Mečiar. Toto by bolo nielen gesto, ale ocenenie zásluh obidvoch mužov, ktorí mali odvahu, ktorí sa nebáli a výsledkom sú dve republiky, ktoré majú k sebe blízko, možno bližšie ako keď boli spolu v jednej. Dokážeme byť naozaj Slováci, dokážeme byť hrdí a aj dôstojní k hodnotám, ktoré nás kedysi charakterizovali?

Dušan Konček, týždenník Slovenský rozhľad

Zdroj: SHO.sk

Rubriky: 
január 09, 2010 00:20 dopoludnia

 

 

Top