Obrázok používateľa CEZ OKNO
Barbara Marciniak: Poslovia úsvitu, PREDHOVOR

Duchovné posolstvo mimozemšťanov, dobývajúce srdcia čitateľov na celom svete. Proroctvá a rady na úspešný rozvoj jednotlivca i ľudstva.
Keď sme sa s Barbarou Marciniakovou v roku 1988 zoznámili, obidve sme práve vstupovali do novej, vzrušujúcej životnej etapy. Ja som sa presťahovala do Michiganu, aby som spolu s vydavateľmi Barriem a Susie K. stála pri zrode nového časopisu s názvom Spojovací článok, zatiaľ čo Barbara pomáhala na svet plejádskemu „vysielaniu“. Po mnohých rokoch strávených najrôznejšími zamestnaniami, cestovaním, hľadaním a štúdiom materiálov o rozširovaní vedomia sme si konečne našli prácu, ktorá nám umožňovala vyjadriť, kto sme a v čo veríme, a mali sme z toho veľkú radosť.

PREDHOVOR

Behom nasledujúcich dvoch rokov sme s Barbarou precestovali mnoho miest, veľa sme sa hrali s plejádskym učením a ohromne nás to tešilo. Hovorili sme o možnosti zhrnúť plejádske učenie do knihy, ale nikdy sme sa do toho naozaj nepustili. Kniha sa mala zrodiť v presne určenú chvíľu.

Potom prišiel rok 1990, začiatok „bezmenného desaťročia“. Spojovací článok už bol celkom zavedený a Barbara natočila s Plejáďanmi asi tri stovky pások. Domnievala som sa, že je na čase, aby som sa vrátila do New Yorku, kde by som mohla pokračovať v práci na časopise na svojom počítači, a okrem toho vytvárať siete. Tušila som tiež, že prišiel čas napísať knihu.

Keď som uvažovala o „knihe“, predstavovala som si, že mi ju Plejáďania nadiktujú a ja proste len prepíšem pásky, zredigujem materiál a hotovo. Nebude ma to stáť žiadnu zvláštnu námahu a len nepatrný čas z môjho nabitého vydavateľského programu. A tak, keď sme si v máji s Barbarou sadli, že budeme zapisovať „vysielanie“ knihy, dosť ma prekvapila predstava Plejáďanov, ako na to máme ísť.

Plejáďania ma uistili, že mi knihu nenadiktujú, že ju budem musieť dať dokopy sama. To ma zaujalo. Povedali, mi: „Keby sme ti knihu proste len tak dali, bola by si len zamestnanec. Aký by si na nej mala podiel? Takto sa v tebe niečo nové zrodí, proces, ktorý je úplne novým spôsobom využívania tvorivých schopností.“

Páni! „Tak dobre, ale ako si mám s tým zázračným procesom poradiť?“ spýtala som sa. „Kde mám začať?“

Odpovedali: „Musíš to dať dokopy len a len intuíciou. Toto nie je projekt založený na logickom myslení. Budeš sa riadiť intuíciou a súčasne to bude skúška, či dokážeš vytvoriť a dokončiť projekt bez použitia logického uvažovania, či budeš poznať ďalšie kroky. Bude to pre teba strašne užitočné cvičenie. Pozveme ťa na omnoho vyššiu úroveň vedomia, do vyššieho rádu, k vyššej dôvere. Keď ho s úspechom dokončíš, povieš: „Vôbec neviem, ako som to urobila. Nemám ani tušenie.“

Je treba ukázať, že keď dokážeš očistiť ľudí od ich osobných informácií, môžu sa dostať na kozmickú úroveň. Proces, ktorým budeš počas nasledujúcich niekoľkých splnoch prechádzať, bude veľmi intenzívny. Pri písaní budeš sama prechádzať procesom iniciácie. V budúcich šestich splnoch musíš zvládnuť niekoľko oblastí, ktoré sú vzájomne previazané.“

Hovorili, že mám počúvať pásky a prepísať len tie časti, pri ktorých cítim, že do knihy patria. Barbarina sestra Karen intuitívne zhodnotí, ktoré pásky obsahujú užitočné informácie, a tie mi potom pošle. Znamenie, ktoré pásky majú byť použité, dostane tiež moja priateľka Marsha. Potom už bude na mne vybrať, ktoré časti použijeme. Dostala som pokyn, aby som sa neriadila žiadnym systémom a nestarala sa ani o to, ako do seba budú jednotlivé časti zapadať. K roztriedeniu informácií som mohla použiť jedno až päťslovné heslá a trochu farby na každej stránke a dosť.

Začínala som chápať, o čo tu ide. Moja logická myseľ však mala ešte jednu otázku. Spýtala som sa Plejáďanov: „Máme sa snažiť nájsť nakladateľa, ešte predtým, ako knihu dokončíme, alebo aspoň oznámiť, že na nej pracujeme?“

Plejáďania odpovedali: „V ideálnom prípade áno, vyšli oznámenie, že začínaš na knihe pracovať. Keď si prvýkrát sadneš k práci, uprac si písací stôl, nesmieš mať okolo seba neporiadok a zmätok. Musíš mať prázdny priestor, len svoje kryštály, tie ti budú pomáhať. Potom môžeš v modlitbe povedať svoje úmysly. Povedz: „Oznamujem, že začínam knihu, a toto oznámenie posielam komukoľvek, kto je nakladateľ a komukoľvek, kto uverejní tieto údaje pre tých, komu poslúžia najlepšie. Je mojím zámerom, aby ma osoba, ktorá má knihu vydať, našla a bola ku mne privedená. Sľubujem, že budem k dispozícii, ak ma spozná. Chápem, že mám vyslať toto oznámenie ako oznámenie narodenia a že mi príde odpoveď. V to verím.“ Tak to bude, tak sa to odohrá.

Nezabúdaj, že proces, ktorým budeš prechádzať, je nedeliteľnou súčasťou celej veci, pretože zistíš niečo sama o sebe a potom všetko prerozprávaš vlastnými slovami. Pochopíš význam knihy, pretože prejdeš istými skúsenosťami, keď budeš ostatným prešľapávať cestu do reality založenú na manipulácii s tvojou realitou. Rôzne vety a kontexty sa skrze teba preskupia a poskladajú v novom poradí. Pre toho, kto by nemal dôveru, by niečo také bolo veľmi ťažké. Dôvera je ten pravý kľúč. Na nič iné sa v tomto procese nemôžeš spoliehať. Je to vec angažovanosti. Pochopíš, že sa môžeš angažovať pre to, kým si, že to neskazíš, že o teba vždy bude postarané a nikdy nebudeš mať núdzu. Vždy to bude fungovať podľa tvojich zámerov.

Tvoja časť úlohy spočíva v tom, že máš zistiť, čo chceš, a proste nechať informácie plynúť. Kniha si vytvorí svoj vlastný poriadok s tým, ako sa budeš v priebehu procesu dozvedať rôzne veci sama od seba a kódovať isté informácie. To, čo zažiješ, bude šokujúce.“

Keď teraz čítam, čo mi vtedy povedali, mám úplne inú predstavu o tom, čo som vtedy robila. Uvedomujem si, že sa niekoľkokrát zmienili o tom, že práca na knihe pre mňa bude iniciáciou, že budem podrobená skúške a že ľudia sa potrebujú zbaviť svojich osobných informácií, aby sa dostali na kozmickú úroveň.

Moje osobné problémy sa začali vynárať naozaj naliehavo. Nedôverovala som sama sebe, nemala som samú seba rada a vlastne som ani nevedela, kto som - nedokázala som oddeliť svoje skutočné ja od fasády. Začala som chodiť na sedenia odhaľujúce pamäť tkanív v tele, ktoré vyniesli na povrch veľa materiálu - spomienky z detstva, ktoré som zablokovala, traumy a bolesť, uložené v mojom tele. Bola som v hroznom stave. Nebola som schopná na knihe pracovať, pretože som na tom bola tak, že som ledva dokázala raz za dva mesiace vydať časopis.

V októbri som šla s Plejáďanmi do Egypta. Vedela som, že táto cesta bude znamenať dôležitý obrat v mojom živote, a myslela som si, že ma naštartuje, aby som sa mohla dať do práce a vyprodukovať knihu. Bol to nádherný výlet, veľmi intenzívny. Bola som vyžmýkaná ako citrón. Ako výbuchom cesta otvorila moje obvody a prebudila vo mne oblasti, o ktorých existencii som nemala ani tušenie a z ktorých mnohé boli temné a nepekné. Keď som sa vrátila do New Yorku, rozhodne som nebola schopná knihu začať a nevedela som, či niekedy vôbec budem.

Jediné, čo som vtedy vedela určite, bolo, že sa musím odsťahovať z New Yorku. Nemohla som sa tam vôbec sústrediť ani prečistiť a cítila som, že som neustále bombardovaná energiou. Keď som šla po ulici, pripadala som si nahá a nechránená a už vôbec som nemohla jazdiť podzemkou. Bolo na čase odtiaľ zmiznúť.

V decembri som sa presťahovala do Severnej Karolíny. Keď je niečo správne, skvelo sa to darí. Libby, kamarátka, s ktorou som sa zoznámila v Egypte, bývala na dedine južne od mesta Raleigh, a ja som vedela, že tam chcem žiť. Zaumienila som si, že tam chcem mať dom, kam by som sa mohla presťahovať, ešte než sa tam vydám. Predstavovala som si, aké to bude a ako bude vyzerať tamojšia krajina, a Libby mi sľúbila, že bude mať oči i uši otvorené. Asi tak týždeň pred sťahovaním prišla do Libbynho obchodu moja terajšia domáca a sťažovala si, že jej nájomníčka sa sťahuje bez toho, že by dala dopredu výpoveď. Libby odpovedala: „To preto, že je to Terin dom!“

Týždeň potom som vyrazila z New Yorku so všetkým svojím majetkom a nasťahovala som sa do nového domova. Dom bol presne to, čo som chcela - priestranný, s množstvom svetla a 175 akrami pozemkov. Bolo to dokonalé! Len som tam vkročila, začala som sa uzdravovať. Ležala som na zemi alebo som sedela opretá o strom a nechala som sa liečiť prírodou. Sústredila som sa len na svoje uzdravovanie.

Keď som v januári šla do Michiganu vysádzať trináste číslo Spojovacieho článku, uvedomila som si, že už v časopise nemôžem byť. Dosť som vyrástla, keď som na ňom pracovala, ale teraz nastal čas venovať sa niečomu inému - čomu, to som sama nevedela, ale keď raz niečo viem, musím sa tým skrátka riadiť.

Keď som sa vrátila domov, niekoľko dní som dumala, či nie som úplný blázon, že zahodím prácu, keď teraz žijem na dedine a neviem, kde zoženiem inú. Potom som si uvedomila, že je to skvelé, že žiadnu nemám: prišiel čas pracovať na knihe. Začala som počúvať pásky a prepisovať niektoré kúsky. Práca mi šla hladko a ľahko, všetko šlo ako po masle. Neposudzovala som poradie a nepokúšala som sa nejaké vytvoriť. Nechala som to len skrze seba prúdiť.

V tej dobe Plejáďania usporiadali denný kurz pre pár ľudí, aby nás katapultovali z toho, čo sme práve robili. Prednášky mali názov „Spúšťacie kódy vedomia“ a presne podľa toho aj účinkovali. Dostala som sa na hlbšiu úroveň problémov, ktorými som sa zaoberala v New Yorku. My, poslucháči, sme sa zbavili množstva emocionálnej príťaže a vytvorili sme si silné vzájomné vzťahy. Prednášky končili znovuzrodením, ktoré bolo jedným z mojich najsilnejších životných zážitkov.

Absolvovala som ďalšie „čítanie“ s Plejáďanmi, v ktorom hovorili o Posloch úsvitu, ktorí umožňujú kozmický evolučný skok zakotvením danej frekvencie najprv vo vlastnom tele. Náhle som si čosi uvedomila: nebola som schopná napísať knihu v roku 1990, kedy sme o nej prvýkrát hovorili, pretože som vtedy ešte nedokázala udržať frekvenciu - ešte som sa dostatočne neprečistila, aby som to dokázala. Spýtala som sa na to Plejáďanov.

„Neuverila si sama sebe, Tera. Všetkým si hovorila, že áno, ale v skutočnosti si ani nemala samú seba dosť rada. Porovnávala si sa a nebola si úprimná, pokiaľ ide o to, čo sa s tebou dialo, a ľudia okolo teba to odrážali. Musela si ísť hlbšie, pretože každý musí ísť hlbšie, pretože každý má v sebe vrstvy nenávisti a nechuti k sebe samému. Musela si preskúmať isté vzorce svojho chovania, ktoré nefungovali, a prísť na ich príčiny. A tento objav z teba urobil Strážcu frekvencie. Preto ti kniha bola zverená práve týmto spôsobom - pretože si musela prejsť zásadným prelomom vo vedomí. Tým, že si sa zaoberala materiálom, ktorý ani nepoužiješ, prešla si procesom priameho vzťahu s nami. Znovu a znovu si počula neutrálne vyrieknuté veci, ktoré si potrebovala aplikovať sama na seba, pokiaľ si nechcela zaostať. A ty si to dokázala.“

Povedali mi, že som prepísala dostatok materiálu a že kniha je pripravená na dokončenie. Nemala som žiadnu koncepciu, ako na to ísť. Mám si prečítať všetko naraz a zistiť, ako to nadväzuje? Na niektorých listoch bolo len pár viet, iné výpisky zaberali niekoľko stránok. Ako to mám všetko usporiadať?

Plejáďania mi povedali, že každý večer pred zaspatím im mám venovať minútu a predstaviť si obálku Poslov úsvitu. Mám sa s ňou hrať a meniť návrhy hoci každú noc, keď budem chcieť. Mám sa proste pozrieť na obálku, otvoriť knihu a začať čítať, a potom zaspať. Potrebné informácie mi budú zjavené vo sne. Hovorili, že začnem materializovať knihu, ktorá už existuje v budúcnosti. Tvrdili, že to nebude pre mňa žiadna námaha - že sa o všetko postarajú sami. Vlastne prečo nie?

Prvý týždeň sa mi príliš nedarilo. Pred zaspatím som sa pokúšala vizualizovať obálku, ale keď som sa prebudila, prepadala som pri pohľade na všetky tie stránky panike a moja logicky založená myseľ sa zúrivo snažila všetky ich prečítať a nejako ich usporiadať. Bolo to úplne frustrujúce. Keď som konečne v jedno odpoludnie sedela na zemi vo svojej pracovni, všade okolo seba papiere, a bolo mi do plaču, zakričala som: „Hej, Plejáďania! Hovorili ste, že tú prácu urobíte sami! Ja idem od toho! Urobte si to sami!“

Začala som zbierať papiere jeden za druhým, ako keby som ich chcela zrovnať a vyhodiť. Lenže som brala vždy jeden zľava a jeden sprava a potom možno jeden zozadu, a potom som zase začala zľava. Nebol v tom žiadny rytmus ani systém - žiadny dôvod. Vôbec som o tom nepremýšľala. Keď som pozbierala asi tridsať listov, zrazu som sa pozrela na zväzok vo svojej ruke. Úplne ma zamrazilo: „Pane Bože, myslím, že mám prvú kapitolu,“ povedala som si. Doniesla som si papiere k písaciemu stolu, sadla som si a pustila sa do čítania. Stránky do seba zapadali ako diely hlavolamu. Bola som šokovaná! Viem, že takým veciam verím, ale keď sa to začne naozaj diať, je to prosto úžasné. Zvyšok knihy sa poskladal bez usilovania, aby som použila obľúbený výraz Plejáďanov.

Prešla som ďalším „čítaním“ a povedala Plejáďanom, ako ma nový štýl práce teší a aký je zábavný. Povedali mi: „To je len začiatok priameho vedenia. Čím viac si budeš hovoriť: „Vzdávam sa kontroly, neviem, ako to mám urobiť,“ tým viac energie do teba bude vstupovať. Keď prestaneš sama sebe prekážať, bude to stále ľahšie. Stačí len mať zámer. Čím viac sa sústredíš na zámer, tým ľahšie to bude. Neskôr, keď bude kniha hotová a mnohí sa ťa budú pýtať, ako si to dokázala, chceme, aby si povedala, že si použila túto metódu. Chceme, aby si overila naše učenie, tak ako si ho bola schopná prijať, tým, že ukážeš, že veríš tomu, čo ti hovoríme.

Nezabúdaj, ako dlho ti trvalo, než si metódu úplne pochopila. Nepoučujeme ťa - len ťa tým všetkým vedieme, vraciame ťa späť, znovu a znovu, aby si pochopila, v čom je sila jednania. Je v jasnom zámere - v jednaní akoby, a potom samozrejme je potrebné byť neustále na príjme.“

Zvyšok knihy sa proste sám poskladal a Plejáďania dodržali svoje slovo a našli nám nakladateľa, bez toho, aby som sa ja alebo Barbara museli snažiť. Samozrejme nás dali dokopy s Barbarou Hand C. - kto by mohol lepšie vedieť, ako zoznámiť verejnosť s našim materiálom? Pod jej skvelým vedením som knihu prepísala a dala jej konečnú podobu, ktorá premenila jednu z mnohých predaných kníh na niečo naozaj senzačné.

Plejáďania mali pravdu. Keď sa teraz na knihu dívam, neviem, ako sa to stalo. Nevymyslela som ju, nenaplánovala, nekoncipovala, ani neusporiadala. Všetko, čo som urobila, bolo, že som im dôverovala a nechala som ich pracovať svojim prostredníctvom. Bol to úžasný zážitok, ktorý úplne zmenil môj život. Naučila som sa pracovať sama. Práve teraz píšem hru a povolala som skupinu odborníkov, ktorí ju so mnou budú písať, a skupinu odborníkov, ktorí ju predajú. Je fantastické, ako to funguje. Skutočne bez usilovania.

Plejáďania mi poďakovali za spoluprácu a za dôveru a povedali, že ma chcú odmeniť a obdarovať ma mnohými šekmi Ducha (šeky Ducha nie sú ako normálne šeky, ktoré človeku prinesú doláre a centy). Obdarovali ma toľkými vecami. Najdôležitejším darom za túto knihu som ja sama. Dnes už dôverujem sama sebe, mám sa rada a spolieham na seba, otvorila som svoje srdce. Vďaka svojej láske k sebe som do svojho života vtiahla fantastických priateľov, ktorí sa stali mojou rodinou. Moje vzťahy s pokrvnými príbuznými ozdraveli a dočkala som sa ohromného prekvapenia - pred dvadsiatimi štyrmi rokmi som dala dcéru k adopcii a ona ma teraz našla. Býva len dve hodiny odo mňa a naviazali sme spolu úzky a vrelý vztah. Som vďačná, že je späť v mojom živote.

Ďalší dôležitý dar je sebadôvera. Dlhé roky som hovorila, že som spisovateľka. Dokonca som celé roky písala. Ale nedávno som sa ráno prebudila, a keď som prechádzala stránkami scenára, ktoré som napísala večer predtým, naraz som vedela - som spisovateľka! Nie že budem spisovateľka - ja som spisovateľka!

Naučila som sa komunikovať s netelesnými bytosťami, čo je ďalší dar nesmiernej hodnoty, ktorý vo mne otvoril mnoho ďalších oblastí. Začínam komunikovať so zvieratami, domácimi i voľne žijúcimi. Je to úžasný zážitok a ja si uvedomujem, že sa mi otvorili ďalšie komunikačné kanály, ktoré som si ešte ani neuvedomila. Sú úplne neobmedzené.

Dostalo sa mi ešte mnohých ďalších darov. Plejáďania mi tvrdili, že práca na tejto knihe bude tým najcennejším, čo sa v živote naučím, a ja s nimi súhlasím. Som vďačná, že som si k tomu vybrala sama seba a som vďačná svojej rodine a priateľom za všetku lásku a pomoc. A predovšetkým som veľmi vďačná Plejáďanom za ich lásku, priateľstvo, povzbudzovanie, podporu a predovšetkým za to, ako ma múdro primäli rozvíjať svoju osobnosť.

Tera T.
marec 1992
Zdroj: Barbara Marciniak, Bringers of the Dawn: Teachings from the Pleiadians
Pozn.: Tera T. bola predtým redaktorkou časopisu Spojovací článok a v súčasnej dobe je spisovateľkou na voľnej nohe.
Preklad: Sokol
exkluzívne.cez.okno

Úryvky z knihy vo VIDEO spracovaní s CZ titulkami nájdete na tejto adrese.

Knihu v češtine je možné zakúpiť na tejto adrese

november 29, 2009 23:59 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top