Obrázok používateľa CEZ OKNO
Dovolenka na detskej onkológii

Reakcia na článok: Dobrý deň, chcela by som len dodať k článku, ktorý napísala Iveta B., že bola veľmi mierna a veľmi šetrila niektorých zamestnancov, keď o nich písala. V tomto období som aktívnou opatrovateľkou, asistentkou i zdravotníčkou svojho dieťaťa na takomto oddelení a mala by som omnoho viac zaujímavostí z režimu a pravidiel, ktoré sú zaužívané na tomto odd. Možno to niekedy zverejním, ale naozaj nikto z nezúčastnených ľudí ani len netuší čo sa tu deje. Musím však aj pochváliť to malé množstvo sestier a lekárov, ktorí sú naozaj ohľaduplní a ľudskí. Česť ich práci. S pozdravom Zuzana S.

Pôvodný článok:

Detská onkológia, toto spojenie v nás vyvoláva akýsi zvláštny rešpekt a iste aj hrôzu a strach. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, ako to vlastne na takej detskej onkológii vyzerá, resp. ako to tam asi funguje? Veľká väčšina ľudí, medzi ktorých som donedávna patrila aj ja, si predstavuje, že v prípade detskej onkológie ide o mimoriadne miesto, kde sú všetci ochotní urobiť čokoľvek, aby deťom pomohli v boji s ťažkou chorobou. Bohužiaľ, skutočnosť je od tejto predstavy veľmi ďaleko.

Je neuveriteľné, čím všetkým si musíte prejsť, ak má vaše dieťa onkologické ochorenie a pomoci, ktorú by ste v tejto chvíli zo strany detskej onkológie považovali za samozrejmú, sa vám neujde.
V prvom rade vám dajú pocítiť, že vy ste nikto, len oni sú tí, ktorí rozumejú onkologickým diagnózam. Komunikácia medzi rodičmi a doktormi je na veľmi nízkej úrovni, jednoducho nie je ochota sa s vami normálne porozprávať, pritom ide o najťažšiu etapu vášho života.

Lekár vás stručne, často bez známok empatie, oboznámi s diagnózou dieťaťa, samozrejme ak máte to šťastie a nie je momentálne na dlhšej dovolenke. V takom prípade si vás pohadzujú rôzni lekári ako horúci zemiak. Každý z nich vám povie kúsok z tej úžasnej diagnózy a vy sa to potom snažíte dať nejako dokopy. Je to ťažké hlavne preto, že ste sa s takými vecami nikdy predtým nestretli, nie sú to bežné lieky, ktoré si kúpite v lekárni, keď máte chrípku, a je vám jasné aký bude ich účinok. Každý „liek“ v rámci liečenia rakoviny má svoje vedľajšie toxické účinky, ktoré sa môžu prejaviť oveľa neskôr po liečbe, ale to vám samozrejme lekári už nevysvetlia. Povedia iba, že rakovina je smrteľná choroba, ktorá sa dá liečiť iba týmito ich liekmi, resp. ich protokolmi. Už sa však neunúvajú vysvetliť, aké toxické následky to môže a bude pre dieťa mať. Ide im len o jedno, aby ste im podpísali ten ich prekliaty papier, rodičovský súhlas, ktorý im dovolí podávať chemoterapiu a zbavuje ich to právnej zodpovednosti za následné účinky a smrť dieťaťa – niečo, čo vôbec nie je ojedinelé. Počujete len to večné: „Podpíšte a podpíšte!“ Keď sa pýtate na toxické účinky chemoterapie, resp. rádioterapie, len vás odbijú, že oni tým zachraňujú život vášho dieťaťa, a s vedľajšími účinkami jednoducho musíte počítať. Od začiatku stanovenia diagnózy tvrdia, že iná liečba ako „konvenčná“ nedokáže vášmu dieťaťu zachrániť život. To je absolútna lož.

Keď už ako tak prijmete chorobu vášho dieťaťa, vaša myseľ sa automaticky preprogramuje na boj s touto zákernou chorobou. To samozrejme ešte netušíte, že sa budete musieť potýkať s úplne absurdnými vecami v rámci detskej onkológie. Dostali ste sa na oddelenie, ste si vedomí, že tam strávite určitý čas, len s vaším chorým dieťaťom, ďaleko od rodiny, od práce, resp. od možného zárobku. V hlave riešite všetky možné veci od psychických až po finančné. Vaše dieťa na začiatku absolvuje rôzne vyšetrenia, pokiaľ je malé tak samozrejme všetko v narkóze, nechápe čo sa to deje, začína si uvedomovať, že niečo s ním asi nie je v poriadku, že je v nemocnici. A vy sa ho snažíte všemožne zabaviť aby ste sa z toho nezbláznili.

Prvý šok zažijete po prijatí na oddelenie, pretože sa nikto nebude unúvať, aby vám oznámil to, že rodič si musí zaobstarať vlastnú posteľ a periny, aby mohli na izbe s dieťaťom spať. Iste, majú erárne postele pre rodičov, ale po prvé, je ich len obmedzený počet a po druhé, ak na nich budete spať týždeň, môžete rovno navštíviť ortopéda (zaujímavé, že sa z toľkých sponzorských peňazí nedá zaobstarať aj slušné posteľné vybavenie pre rodičov). Proste, je to ako na nevydarenej dovolenke.

Potom vás čaká ďalší šok, pretože asi len v rámci detskej onkológie si nie je možné priplatiť nadštandardnú izbu, aby ste predsa len pri tom svojom „pobyte“ mohli mať aspoň aké také súkromie. Takže vás čaká jedna toaleta a jedna sprcha pre päť izieb, v ktorých sa v čase „špičky“ nachádzajú asi tak tri deti plus rodičia na jednej izbe. Ak je vaše choré dieťa už príliš veľké nato, aby sa zmestilo do takzvanej umývadlo-vaničky, ktorá sa nachádza na izbe kde nie je kúpelňa, musíte ho ísť umyť do spoločnej sprchy, kde sa samozrejme umývajú všetci obyvatelia tých piatich izieb. Nehovoriac o tom, že to musíte absolvovať s pumpou zapojenou do zástrčky a infúziou, ktorú má vaše dieťa napojenú na sebe. S tým vám samozrejme nikto nepomôže.

A teraz kapitola sama o sebe. Sestričky. Vždy som si myslela, že sestričky na detskom oddelení sú zlaté stvorenia, ktoré vám s chorým dieťaťom vždy ochotne pomôžu. No na detskom onkologickom oddelení som vytriezvela. Jediné čo tam sestričky urobia je, že zoberú dieťaťu krv, napoja mu infúziu, donesú vám lieky pre dieťa a tým to končí. Teplotu meráte sami, sledujete moč, stolicu, musíte zapisovať všetok príjem tekutín a výdaj tekutín. Nedajbože, že niečo zabudnete zapísať, vyhrešia vás ako nejakú školáčku. Divné je aj to, keď vám nedajú ani len čisté posteľné prádlo, automaticky, všetko si musíte chodiť doslova žobrať. Pre jedlo dieťaťu chodíte vy, ak náhodou požadujete, aby vám ho doniesli na izbu, povedia, že nie sú hotelový servis. Niekedy musíte sledovať aj lieky dieťaťa, či náhodou sestrička nezabudla, lebo aj to sa stáva. Najhoršie je to ale vtedy, keď je vaše dieťa po chemoterapii, je mu zle, stále vracia, močí, vy sa ani na chvíľu nezastavíte, či je deň alebo noc, a väčšinou to vychádza na noc, a žiadna sestrička vám nepríde pomôcť s ovracaným dieťaťom, prezliecť aspoň periny na posteli, alebo vymeniť posteľnú bielizeň keď sa dieťa pomočí. Neviete čo s dieťaťom a ešte musíte urobiť celý tento servis sama, v noci, keď ostatní na izbe chcú spať, lebo tiež majú toho dosť. Ráno vás potom o pol šiestej zobudí sestrička, lebo ide brať krv alebo dieťa zase dostáva nejaké lieky na čas. A keď ráno o siedmej zakričia na chodbe „raňajky!“, a vy sa na ne nedajbože nedostavíte, hnevajú sa: „ako ste si dovolili neprísť pre raňajky!“ Prídu vám do izby povedať, že si ich máte prísť zobrať, namiesto toho, že už vám ich mohli doniesť. Samozrejme neexistuje, aby ste si počas dňa rozložili posteľ a trochu si oddýchli, hneď vám oznámia, že nie ste doma v obývačke. Takže vám zostáva po prebdenej noci už len stolička a tvrdá opierka na posteli vášho dieťaťa. Proste úplne zúfalstvo.

Presúvanie z izby na izbu. To je ďalšia úžasne organizovaná vec na detskej onkológii. Iste, v niektorých prípadoch je to nevyhnutné, ale väčšinou ide o totálne chaotické manévrovanie s pacientmi, nehovoriac už o tom, že nakoniec skončíte na izbe s niekým, kto nie je leukopenický (teda môže sa pohybovať bez rúška mimo izby), a teda môže priniesť z vonku hocičo na izbu, kde leží vaše leukopenické dieťa, teda ktoré má málo leukocitov, bielych krviniek, a nedokáže sa brániť proti hocijakým parazitom alebo baktériám. Čo sa týka „leukopenického“ režimu, stojí tiež za to aby som spomenula, že v tomto prípade rodič, lekár a personál nosia rúšku na ústach pri vstupe na izbu dieťaťa, a mala by sa dodržiavať maximálna hygiena na izbe. Veľakrát sa stalo, že rodičia sami nedodržiavajú tento režim na izbe, napr. nechávajú tam jedlo, ktoré ak je tam dlhšie, rozkladá sa, hnije a tieto baktérie sú pre choré deti veľmi nebezpečné. Ale taktiež personál. No aká je to maximálna hygiena, keď vám izbu príde umyť upratovačka, síce s rúškom na ústach ale s mopom špinavým ako keby s ním najprv umyla celé letisko, nehovoriac o tom, že s ním umyla vedľajšie izby, takže všetkú špinu a baktérie preniesla do izby k leukopenickému dieťaťu. To iste platí, ak vám prídu utrieť prach, s tou istou handrou ako všetky izby pred vašou, a to len raz za týždeň. Veľmi hygienické, úplne antibakteriálne. Nehovoriac o tom, že občas sa nájde aj nejaká tá plieseň na izbe, na ktorú musíte samozrejme upozorniť vy, lebo z „predstavených“ si to nikto nevšimne.

Lekári. To sú ľudia, na ktorých úplne visíte, pretože oni majú na starosti zdravie vášho dieťaťa. Všetko to stojí na komunikácii. Dosť som nepochopila ich správanie, ktoré je úplne iné v skutočnosti a na TV obrazovkách. Všade v reklamách a propagáciách o zdravotníctve, vás ubezpečujú o najlepšej starostlivosti. Ale kde je tá najlepšia starostlivosť? Je to to, že vám lekár zamlčí správnu diagnózu, že si nenájde dostatok času, aby vám vysvetlil všetky veci ohľadne liečby podrobne? Že si stále tvrdí len svoje? Platí tam bohužiaľ jedno pravidlo, že čo sa nespýtate, to vám nepovedia a ak sa pýtate často, riskujete neobľubu. Úžasné, nie? A vy máte smrteľne choré dieťa, teda podľa tvrdenia lekárov. Komunikácia medzi rodičmi pacienta a lekármi je na detskej onkológii absolútne mimozemským termínom. V jednom kuse vás odbíjajú, neriešia príčinu problému, iba zasahujú keď už vznikne vážny problém, a pri tom všetkom vás neustále ubezpečujú o tom, že vy tomu nerozumiete, iba oni môžu. Ak nedajbože s niečím nesúhlasíte, dostanete prednášku o tom ako vášmu dieťaťu ubližujete. Lekári mladšieho veku sú viac ústretoví a chápaví a aj ohľaduplní (hádam si tieto vlastnosti aj ponechajú), ale ich „stará“ škola, teda lekári, ktorí tam už dlhšie pôsobia, sú neskutočne neohľaduplní, povedala by som až drzí a bez citu. Pri vizite, keď si prídu pozrieť vaše dieťa, namiesto toho aby ich zaujímalo, že ako sa má, ako to zvláda, ich zaujímajú veci o tom, že dieťa je zle umyté, že nesmie mať hračky počas vizity na izbe, nesmie plakať, byť zúrivé (čo väčšinou tieto deti sú, vzhľadom na neurotoxicitu liekov, ktoré dostávajú). Ak vaše dieťa plače a vy ho držíte na rukách pri vizite, prednostka detskej onkológie sa na vás obráti a opýta sa vášho dieťaťa, že či mu maminka ubližuje, a ešte to na dôvažok zopakuje dvakrát. Tak si myslím, že v takomto prípade ako lekár prekročila únosné hranice ľudskej slušnosti a morálky.

Ak je vaše dieťa malé, a potom všetko čo si musí vytrpieť, chce večer s vami spať v posteli, pretože určite je mu pri mamine alebo ocinovi najlepšie (tak to robia deti aj keď sú choré doma), lekár na vás nakričí, že ako si to predstavujete, dieťa musí spať samo v posteli, už vôbec nesmie byť vo vašej, a že ho to máte odnaučiť. Samozrejme, nedajbože, aby ste si sadli na posteľ dieťaťa, mohli by ste mu tam zaniesť špinu. Naozaj sa tam človek stretne dennodenne s takými urážkami a nebojím sa povedať chrapúnstvami od lekárov, že sa mu z toho zastavuje rozum. Áno, na detskej onkológii, kde deťom ide o život.

Návštevy na detskej onkológii. Je normálne, že vaše dieťa navštevuje rodina, prípadne priatelia, vždy samozrejme v rámci únosnosti. Na izbe je vzhľadom na počet detí na izbe maximálne jeden príbuzný. Preto ma udivuje, že je vôbec možné, aby sa na detské oddelenie, kde sú deti, ktoré majú veľmi slabú imunitu, dostali ľudia, absolútne cudzí, len kvôli nejakej super úžasnej akcii na pomoc deťom na detskej onkológii. Prídu ich nalákať, že poďte detičky, zahráme si divadielko, ty budeš robiť to a ty zas ono, ale už vám nepovedia, že okrem personálu tam príde ďalších dvadsať ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť, len preto aby sa prezentovali z nejakej spoločnosti, ktorá dala nejaké to sponzorské. Budú sa na vás usmievať, rečičky typu držíme vám palce, milióny na účet detskej onkológii, ale že nás podviedli, ohrozili naše deti to im už nič nehovorí, ako im nič nehovorí ani to, ako všetky tie ich sladkosti, ktorými deti zahŕňajú, podporujú rakovinu. Hocikedy sa tam príde nejaká „celebrita“ len tak poprechádzať, asi aby jej stúpla popularita úspešnosti. Takto ťažia z ťažko chorých detí.

Ak bojujete s takouto zákernou chorobou vášho dieťaťa, možno si pri čítaní týchto riadkov pomyslíte, že sa s takýmito absurditami nemôže stretnúť u lekárov a sestier, ľudí, ktorí sa na určitý čas stanú súčasťou vášho života. Problém je len v tom, že vy nie ste súčasťou ich života, ale iba každodennej práce. Teda, aspoň to z ich správania tak vyzerá.

Iveta B

Zdroj: Bádateľ.sk

január 09, 2010 00:54 dopoludnia
  • krát komentár

27 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymfebruár 11, 2010 19:24 popoludní

    Komentár: 

    Za našu prácu hovoria dosiahnuté výsledky. Odporúčam preto všetkým, aby svoj čas strávený pri PC využili aj na to, aby sa pozreli na spracované štatistiky úspešnosti liečby malígnych chorôb u detí V SR za posledných 10 rokov.

  2. Obrázok používateľa DAMIAN
    DAMIANfebruár 13, 2010 01:47 dopoludnia

    Komentár: 

    Ja som zverejnil povodny clanok na stranke Badatel. Dovod, preco som ho zverejnil, bol okrem ineho aj ten, ze osobne som bol na detskej onkologii (avsak v KE) a na vlastne oci som videl spravanie sa personalu, najma primarky a jej poslohovaca, nemenovaneho mladeho doktora, ktory sa rodicom na chodbe vyhrazal a psychicky ich deptal po tom, ako odmietli pokracovat v liecbe. Rovnaku taktiku psychickeho deptania pouziva docentka v BA.

    V clanku je len jedna obrovska chyba, ktoru sme zatial nestihli napravit - a to je chybajuci opis toho, co tym biednym detom davaju jest. Je to totiz jedlo (ak sa to tak da nazvat), ktore je pri rakovine absolutne nezlucitelne so zdravim.

    O zlyhajucej liecbe, napadani vsetkeho alternativneho a o zbytocne zomierajucich detoch radsej pomlcim!

  3. Obrázok používateľa Otec
    Otecfebruár 13, 2010 23:06 popoludní

    Komentár: 

    Po prečítaní článku a komentárov mám pocit, že tí ľudia ležali niekde inde ako tí druhí na detskej onkológie v BA. Samotný článok je spŕška neoprávnenej kritiky ľudom, ktorí zachraňujú životy detí a ich úlohou nie je spríjemňovať "dovolenku s plnou penziou a obsluhou" na oddelení. Milá pani autorka asi nepochopila, že ak jej niekto povie (dva krát), že ubližuje svojmu dieťaťu a ona ho vtom čase drží na rukách, že to je asi to, čo je pre to dieťa zlé. Keď niekoho napomenú, tak je na to pádny dôvod a nie zbytočná buzerácia aby sa niekto vyťahoval. Všeobecne platí, že ľudia sa k vám správajú tak ako sa správate vy k nim, a keď niečo nepochopíte (lebo na to nemáte potrebné vzdelanie a nikto múdry z neba nespadol) neznamená to, že vám to nikto nepovedal. V tom čase máte úplne iné starosti ako si pamätať všetky detaily ohľadne liečby.
    Myslím si že lekári z oddelenia netvoria jedálny lístok a jedlo nevaria, takže by to sem aj tak nezapadlo.
    A nakoniec jeden podstatný detail, ak si myslite že s homeopatiou zachránite vaše dieťa tak to je naozaj naivné. Ak Vás na to upozorní niekto, kto vie o čom hovorí určite to nie je to psychické vydieranie.
    Je to ťažké, ak vaše dieťa ochorie, ale ak vyzdravie, poďakujete sa ľuďom, ktorý vám pomohli.
    M.M.

  4. Obrázok používateľa Emi
    Emifebruár 17, 2010 21:20 popoludní

    Komentár: 

    V KE je to rovnaké ako v BA, viem o čom hovorím.. i keď česť niektorým nemenovaným sestričkám... A to by ešte stálo za pováženie, čo všetko sa rieši zo sponzorských peňazí, ktoré majú slúžiť predovšetkým deťom, ktoré poslúžili ako ,,živá reklama,, na ich získanie, a pritom tie peniaze končia úplne inde...

  5. Obrázok používateľa Emi
    Emifebruár 17, 2010 21:23 popoludní

    Komentár: 

    ÚPLNE S Vami súhlasím.... ten kto to neprežil, to nepochopí... krutá realita je presne taká, ako opisujete

  6. Obrázok používateľa zoldy
    zoldyfebruár 18, 2010 12:25 popoludní

    Komentár: 

    sama som pracovala na destskej onkologii, svoju pracu som neuveritelne milovala, bola pre mna vsetkym. S detickami , ktore sa vyliecili si pisem doteraz, s niektorymi sa dokonca stretavam aj s ich rodinami... prezivali sme spolu vsetko, dobre aj zle... deti sme brali ako rovnocennych partnerov, tykanie bolo na mieste, ziadna nadradenost a ponizovanie sa nekonalo... padli aj slzicky, niekedy smutku, ale inokedy sme sa vedeli spolu hodiny smiat... dovolim si povedat, ze deticky sa na nas aj tesili...a mamicky tiez...mamicky boli skvele, uz nas poznali...vedeli ako na nas, vsetko bolo o vzajomnej dohode, dovolim si povedat,ze sme mali dost pekny vztah aj s detmi a aj s rodicmi...
    Vsetci sme robili,co sme mohli.. a za veci, za ktore je zodpovedny nas nepodareny minister a system zdravotnictva mi naozaju nemozeme....
    a dovod mojho odchodu? Velmi velka psychicka zataz... cim viac sme s detmi boli, tym viac sa stavali sucastou nasich zivotov... je tazke si zvyknut na to, ze teraz su tu a zajtra nie....bolo to narocne...

    Tymto chcem dotycnej nevdacnici poradit: pozrite sa sama na seba, problem je vo vas a vo vasom sebectve, na klinike nie ste iba Vy, ale dalsich X ludi a deti, ktore mozno tu pozornost potrebuju viac, mozno su to ich posledne chvile a vy ich chcete svojou ubohostou o tie posledne chvilky pripravit...
    ak sa vam nepaci, nech sa paci, detska onko je aj v inych mestach, v inych statoch... nikde vas nenuti byt prave v Ba, uvolnite miesto niekomu, kto o pomoc naozaj stoji....

  7. Obrázok používateľa Danka Viselkova
    Danka Viselkovafebruár 18, 2010 13:00 popoludní

    Komentár: 

    takze takto...neviem kto je pani iveta b.moje meno je zrejme kazdemu,kto si precita moj komentar.chcem povedat,ze pisem z vlastnej skusenosti spred styroch rokov.moj vtedy 11 rocny syn sa liecil na detskej onkologii v ba.prezili sme na tomto oddeleni 8 mesiacov.za tych 8 mesiacov som tam stretla len skvelych ludi o ktorych som ani na chvilu ... Zobraziť viacnepochybovala o tom,ze robia pre mojho syna vsetko co je v ich silach.ano pridete na toto oddelenie a ste v soku...prvy den...pokial sa nepresvedcite,ze o vas a vase dieta sa stara tim uzasnych ludi,ktory rozumeju svojej praci.lekari mi vedeli ozrejmit vsetko na co som sa pytala,nemala som ziadny problem.vedlajsie ucinky???tie som neriesila,ja som chcela aby sa moje dieta vyliecilo.za kazdu cenu.nic ine vtedy nemalo zmysel.vedlajsie ucinky ma predsa aj paralen a aj tak ho dietatu podame ak je treba.sestricky???doteraz ich povazujem za nasu rodinu.ani nahodou neboli bez zaujmu o deti.so vsetkymi detmi si tykali,brali ich ako seberovnych priatelov.ked prisli do smeny,vzdy sa pytali deti ako sa maju,vedeli o kazdej ich bolesti o kazdej radosti.to iste plati aj o vychovavatelkach,ucitelkach,sanitaroch.postele???ano na oddeleni je to trochu nepohodlne,ale stale mate moznost ist spat na ubytovnu,ktora je oproti nemocnici.toto ubytovanie poskytuje vsetok komfort,aky mozno vela rodicov nemalo ani doma.ja osobne som bola po cely cas na oddeleni a vobec mi to nevadilo.ja som tam nebola na to aby som sa prijemne vyspala.ja som tam bola pre mojho syna,nic ine nebolo dolezite.na zaver by som chcela este napisat,jednu skusenost ktoru som na tomto oddeleni zazila.deti,ktore mali to stastie a z tohto oddelenia odchadzali v stave remisie odchod s tohto oddelenia neneiesli lahko.odchadzali s placom a smutkom,pretoze opustali svojich priatelov.tym nemyslim,len deti,ktore sa este liecili a ostavali.myslim tym aj doktorov,sestricky,vychovavatelky a cely personal na oddeleni.moj syn este vela dni po odchode z oddelenia prosil,aby sme sa vratili,lebo mu vsetci chybaju.na tych ludi nikdy v zivote nezabudneme a nikdy im nebudeme dost vdacni za to co pre nas urobili.su nasa rodina.

  8. Obrázok používateľa Iveta Bartusková
    Iveta Bartuskováfebruár 19, 2010 11:58 dopoludnia

    Komentár: 

    Náhodou som sa dostala k článku pani Ivety B., až ma zmrazilo, pretože ja mám rovnaké iniciály. Ja sa volám Iveta Bartusková a môj synček sa liečil na detskej onkológii v BA od roku 2005. Musím však povedať, že som prekvapená z vašich slov o lekároch tohto oddelenia,pretože prístup, ktorý opisujete som nezažila.Všetci, opakujem všetci od pani docentky, pani primárky a všetci lekári boli maximálne prístupní,informácie mi podávali o stave môjho syna každý deň, všetko mi podrobne vysvetľovali, upokojovali mňa i moje dieťa.Vždy v ťažkých situáciách sa radili, dokonca aj v iných nemocniciach/Praha, Viedeň/ a nemusela som sa pýtať,každú jednu informáciu som hneď od príslušnej lekárky vedela.Je to veľmi ťažké oddelenie a možno ste písala niektoré veci v afekte z choroby vášho dieťatka.Aj ja som spávala na železných posteliach, ale bola som rada, že som každú jednu minútu so svojím synom.A sestričky? Pre mňa to boli Anjeli, nestretla som sa so žiadnym krikom, naopak, keď mali voľnú chvíľku, prišli sa k nám porozprávať. Aj sestričky to majú náročné, predstavte si, že by zamenili nejakú chemoterapiu. Klobúk dole, pred celým personálom, dokonca aj sanitári si plnili svoje úlohy, tak ako majú.Bratislavskej onkológii prajem čo najmenej takýchto článkov a vyjadrujem hlbokú úctu a poďakovanie! Môj syn mal v roku 2008 transplantovanú kostnú dreň na TJKD. Bolo to veľmi ťažké, ale vrátili mi syna! Úžasná pani primárka, doktorky, sestričky! Zaslúžia si len pochvalu. Myslíte, že ich netrápi,keď sa má dieťa horšie?Videla som lekárov plakať, dávajú im všetko, čo môžu.Prajem vám pani Iveta B.vyzdravenie vášho dieťaťa a možno by bolo dobre osobne si s tým, ktorým lekárom pohovoriť aj si povedať vaše problémy a verím, že všetko sa vyrieši.
    Iveta Bartusková

  9. Obrázok používateľa Miroslava S.
    Miroslava S.február 20, 2010 07:49 dopoludnia

    Komentár: 

    Dobrý deň
    Prečítala som si článok od I.B. a bola som zhrozaná ja som bola na onkoĺ=ogii v roku 2000 so svojim synom ked mal 2 mesiace. A to ako to tam fungovalo vtedy je 100 a jedno. My sme namali krásnu kuchynku pre rodičov ani sme nemali TV a video A už dôbec DVD na izbách ani len rádio. ALe zato ako mamičky sme držali spolu navzájom sme sa podporovali a určite sme neohovárali doktorov ani sestričky. Je to úbohé a a j nevkusné. Môžete byť rada že tam ste so svojim dieťaťom a iných oddeleniach tamdáte dieta a dovidenia a je to o nom zažila som aj to. Doktori a sestričky sú tam neni od toho aby vás mojkali a chlácholaly ale aby zchránili život vášmu dieťaťu uvedomujete si to vôbec. Nato aby to vaše dieťa znášalo lahšie ste tam predsa vy. A vy ste tam neni na dovolenke ako tu píšete . Videli ste dúfam všetci ako je zrekonštruovaná druhá strana? A čo si myslíte z čoho sa to rekonštuovalo Z vašich penazí určite nie. Z penazí sponzorov a rodičov ktorý tam ten svojpobyt absolvovali bez zbytočných ohováraní a pindov. A čo sa týka liečby komu sa nepáči môže si zobrať dieťa a isť domou na vlasnú zodpovednos a môže si o liečbe rozhodovať sám. ani si neuvedomujete ako to doktorov a sestričky trápy ako sa snažie zhánať peniaze aby aspon neako vyzeralo. Uvedomujeta si kolko detí tam príde o život ale 90% rodičov sa na oddelenie nevykašlali a poskytujú imrôznorodú pomoc. Aby tý druhý sa mali lepšie. Onkolókia je tam pre vaše dieta nie vašu pohodlnosť a spokojnosť . A čo sa týka nadštanrdu uvedomujete si vôbec kolko je chorých detí ? A kym by ich uložili? je tam desať izieb na ktorých je po dve až tri lôžka tak si predstavte kedy boli tie izby nadštandartné kde by boli ostatné deti. A keby bola len jedna? Kto bude rozhodovať otom kto tam bude umiestnený Vy? Na vašom mieste by som skopila uši a dlho sa ospravedlnovala za tie hrôzy čo ste popísala a nielen vy ale aj ostatný čo s vami súhlasili. Po takýchto článkoch si môžete byž istý že sa určite nič nezmení pretože ak si toto prečíta niaky sponzor čo pravidelne prispieva tak si povie že pre nevdačných rodičov už neprispeje nič a potom som zvedavá ako sa vám tam bude žit. A to že majú deti moderný konfort(televízor video DVD počítačovú sieť) nevdačia vám ale sponzorom tak si uvedomte čo vlastne chcete pohodlie pre svoje dieťa a hlevne vyliečenie svojho dieťaťa alebo konfort pre seba. JA som od narosenia svojho syna bola doma PRVÝ krát až ked mal 5 mesiacov aj jeho prvé narodeniny som strávila tam. Takže vážený rodičia zmyslite sa nad sebou a nad vašim nezmyselným konaným!

  10. Obrázok používateľa Milan
    Milanjún 01, 2010 12:18 popoludní

    Komentár: 

    je to lekár na svojom mieste, má rád svoju prácu a jediný lekár na oddelení na ktorého sa dá spolahnúť na tomto odelení, má rád svoju prácu a rýchle reaguje pri závažných situáciách.Určitý čas mal na starosti moju malú päťročnú neterku Nikolku. I keď ju zajtra pochovávame aj tak som mu nesmierne vďačná za jeho prístup pomôcť. Škoda že takéto oddelenie nemá viacej takýchto lekárov. Mnoho krá som čítala článok "dovolenka na onkológiig " ale nemala som odvahu reagovať na článok, ale s tou pani ktorá kritizovala toto oddelenie súhlasím, i keď som na toto oddelenie chodila len na návštevy, mnoho vecí som si všimla a hlavne mi utkvel v pamäti prípad, keď prišla na vizitu lekárka, ktorá len podišla k malej pozrela sa na malú niečo nezrozumiteľné zamrmlala a otočila sa k dverám a odišla. Myslím si, že na takomto oddelení sa takáto vizita takýmto spôsobom nevykonáva. Možno keby bolo na oddelení viacej takýchto lekárov, ako Mudr. ... mnoho detí by ešte žilo. Možno by žila aj naša Nikolka, nebyť lekára, ktorý keď v začiatku jej liečenia na onkológii keď Nikolka v jeden večer prestala komunikovať a prestala hýbať s ručičkou a nožičkou, čakal do rána. Veď oddelenie, kde sa vykonáva vyšetrenia CT pracuje aj v noci ale on čakal až do rána ako sa vyvinie situácia. Situácia sa vyvinula až tak, že krvácala do mozgu až tak, že sa to už nedalo operovať. uvedomujem si, že možno predísť sa tomu krvácaniu nedalo, ale tie následky nemuseli byť až také. Keby mal vtedy službu pán doktor ..., až také následky nemuseli byť. Lekár ktorý mal vtedy službu síce priznal chybu, povedal že mu je to veľmi lúto, ale nemal toľko charakteru a odvahy aby sa išiel rodičom omluviť.

    http://www.znamylekar.sk/5075/mudr-cizmar-andrej/pediater/bratislava

  11. Stránky

 

 

Top