Z teplého prostredia obývačky, sledujeme dokumenty o záhadách našej planéty, drsné podnebie odľahlých kútov a tajomné dejiny sveta. Je zaujímavé, ako to podáva reportáž a ešte zaujímavejšie sú reakcie domorodých. Eskimáci sa usmejú a konajú ďalej svoju každodennú činnosť, veď nerozumejú významu otázok štábu. Pre nich, je to prostredie prirodzené, sú sním spätí. V tom, v čom my dramatizujeme nebezpečenstvo prírody, oni sami nachádzajú ochranu.

Seriózni bádatelia a slušní ľudia, sami od seba, odvracajú sa a opúšťajú zvončekmi ovešaný kolotoč takzvaného pokroku. Pretože; povyšovať učenie nad to, o čom sa učí, je jeden z najväčších omylov ľudstva. Tým sa proti vesmíru od Zemi vyškľabuje obrovská karikatúra namyslenosti a pýchy. To, čo sa tu deje, nie je len prostým omylom, lež pohŕdaním a výsmechom samotnému Stvoriteľovi.

Ktovie čo je väčšia bolesť, byť sklamaný z lásky, alebo nemilovať vôbec?!? Odpovede ponúkajú obidve strany, každá za svojho neúnavného presviedčania. Byť presvedčeným o niečom môže byť len človek, ktorý sa o niečom sám presvedčil, teda to sám zažil a precítil. Okamih skutočného presvedčenia nenastáva z prvého ani z druhého pokusu a tobôž nie, ak vôbec neskúsime a neskúšame. Hádam aj preto by sme si nemali mýliť presvedčenie s názorom. Názor, je o niečo nižšie ako samotné presvedčenie a by sa mal opierať o skúsenosť. Ak nie, potom je to stále len povrchnosť myslenia a prudké prijímanie cudzích myšlienkových foriem.

Bol taký pekný, teplý nedeľný podvečer. Stmievalo sa a stromy sa pomaly skláňali nad jemne osvetlené stoly terasy. Voľná diskusia mala niečo do seba, aj keď nebola upriamená k presne vyhranenej téme. K istému príbehu niekto trefne zacitoval výrok z biblie. Niekto sa zamyslel niekto pousmial, až na pani v strednom veku. Hanlivo, povýšeneckým tónom vyprskla: Ako niekto môže čítať Bibliu, veď je tam samá krv. Som učiteľka a nikdy by som deti také neučila, a to už vôbec nie Dobšinského rozprávky. Veď jeho rozprávky sú horory... Kde to žieňa nabralo toľko hnevu?!?