Oleg ďalej opísal podlhovastý diván pred panelom a kruhovú medzeru uprostred miestnosti, vďaka ktorej nadobudol pocit, že podlaha sa mohla otáčať, takže ovládací panel sa mohol pristaviť pri ktoromkoľvek svetelnom paneli na stene, na ktorých si Oleg všimol rovnaké tlačidlá ako boli na ovládacom paneli. Veľa z nich blikalo. Vnútro miestnosti vrátane podlahy svietilo na bielo – okrem stropu, ktorý vyžaroval mdlé modré svetlo.

Oleg stál na ceste hodnú chvíľu – neschopný pozbierať svoje myšlienky. Uvedomoval si, že je svedkom niečoho, čo už asi nikdy v živote nezažije a tak sa rozhodol čakať a sledovať, čo sa bude diať ďalej. Náhle ho prepadlo nutkanie prezrieť si loď zblízka a vzápätí sa na obrazovke, ktorá mu stále svietila pred očami, zjavilo pozvanie na palubu. Po chvíľke váhania sa rozhodol priblížiť k lodi.

Čo tu robí ten objekt – v noci a uprostred lesa? Čo je jeho cieľom? Možno sa niečo stalo a niekto potrebuje pomoc.
Všetky tieto dohady zaplavili Olegovu myseľ a presne v tej chvíli sa pred ním na vzdialenosť ruky rozsvietila priamo vo vzduchu čiara vytvorená z červených bodiek.
Čiara vytvorila vo vzduchu priehľadnú štvorcovú obrazovku o rozmeroch asi 15 x 15 cm so zaoblenými rohmi, na ktorej sa objavilo niekoľko slov z červených písmen. Oleg si nepamätal presné znenie správy, ale v podstate išlo o žiadosť o „horiaci oheň“.

Dvaja vodiči zastavili v noci na ceste a zostali v nemom úžase, keď sa pred nimi zjavila vesmírna loď a jeden z nich bol pozvaný na palubu.
2. novembra 1989 v noci náhle klesla teplota vzduchu pod hranicu mrazu. Dvaja profesionálni vodiči nákladných vozidiel – Oleg Kiržakov a jeho spoločník Nikolaj Barančikov – boli práve na ceste z oblasti pri Archangeľsku do Moskvy. Ponáhľali sa domov, aby stihli vybaviť všetky pracovné formality pred sviatkami. Neďaleko železničnej stanice Emtza im cestu zablokovali kopy piesku a štrku, pretože tam prebiehali opravy a tak Oleg odbočil na špinavú obchádzkovú cestu.