Pôvod pojmov Uhor-Uhorsko i jeho variant Ugor, Ungarn, Venger atď. je čisto slovenský, ako na to už bolo v tejto knihe poukázané niekoľko krát. Avšak takým jednoznačným a exaktným dôkazom o nemaďarskosti slova Uhor nájdeme v katakombách pri Soľnohrade (dnes Salzburg, Rakúsko). Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa na ktorej stojí:

Uhor-uhorský sa pôvodne vzťahoval na obyvateľstvo hovoriace sklavónskym jazykom teda na Slovänov, dnes jazykovo Slováci, Moraváci, Slavónci, Chorváti, Slovinci, Rusíni; ale geneticky všetci obyvatelia bývalého Uhorska, vrátane dnešných Maďarov. Tento pojem sa „lámal“ (postupne menil) v období maďarizácie – rozumej v období jazykovej a „kultúrnej“ reformy (úpadku). Celý tento podivuhodný proces je pekne odsledovateľný v živote svetoznámeho slovenského skladateľa Franca Lista. (Táto časť je v prevažnej miere spracovaná na základe výsledkov výskumu Miroslava Demka.)

V Uhorsku sa ako úradná reč používala latinčina až do roku 1786, kedy Jozef II. dekrétom vyhlásil za úradný jazyk rakúskej monarchie nemčinu. Vo všeobecnosti to spôsobilo nevôľu a odštartovalo v Uhorsku nárast maďarského nacionalizmu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa rovnako ako v iných krajinách, i v Uhorsku šíril maďarský jazyk centrálne z hlavného mesta.

Pomenovanie „Veľká Morava“ (megalé Morabia) prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet. Novodobými historikmi je centrálna časť tohto historického územia umiestňovaná do oblasti dnešnej českej Moravy, Slovenska, východného Rakúska a severného Maďarska. Tento štátny útvar údajne vznikol dobytím Nitrianskeho kniežatstva moravským kniežaťom Mojmírom I. v roku 833. Mojmír I. vyhnal z Nitry Pribinu a na jeho území v rámci nového štátneho útvaru zriadil údelné kniežatstvo.