Tak si žijem 7.

Dnes o 2 roky končí mayský kalendár, a vari aj tanto svet... ten vlastne končí každou sekundou - Smajlík. Ráno sneh pod nohami vŕzga - to znamená minimálne -12, ale hádam aj o 2-3 stupne menej. Nálada skvelá, všetko čisté, biele, zverinec čakajúci na poživeň. Deň prebehol pri štopkaní ponožiek - mám dvoje, z hrubej vlny, už aspoň 10 rokov. Vždy, keď hrozí diera, zaplátam vlnou, čo som sám vyčistil a naspriadal. Teraz je už tá ponožka skôr zo záplat ako zo štrikovania, a ďalej som si zašíval všetky diery a dierky na rukaviciach, nohaviciach, trupoviciach - pardón – košeliach. Je to pre mňa taká tichá, nenápadná meditačná práca, ktorá sa stáva veľmi nápadnou ak ju človek zanedbá... Potom som ešte robil placky na stretnutie osadníkov – z 1 kg múky, takže som si urobil v chyžke tropické leto – 32 stupňov. A v lete, keď bolo vonku 30, vnútri 20 Smajlík.

Tak si žijem 6.

Moje dni plynú v podstate podobne. Vstávam s rozvidnením, hodím kobylke sena, čo ma pekne preberie, potom si ešte ľahnem do teplých kožušín, zahrám sa so svetielkami - všetko je teraz omnoho ľahšie a príjemnejšie ako pred 10timi dňami, asi o pol desiatej obehnem s vedrom vody zvieratá, je totiž celodenný mráz a voda vo vedrách rýchlo zamŕza, tak im ju nemôžem nechávať, potom idem “hádzať drevo“ - nakladať na vlečku - pre centrum - a to aj s odvezením do tretej, potom domov, no piatej zakúriť a znovu zvieratá nakŕmiť a napojiť... denne im venujem 25 minút práce – teraz v zime, v lete omnoho menej - a za minulý rok som mal peňažný zisk 31 tisíc...

Tak si žijem 5.

Ráno som sa zobudil za svitania. Ale potom som znovu zaspal. Sníval sa mi sen o prahe - celá bola z umelej hmoty. Aj Hradčany. No - mám radšej Prahu z kameňa. Ale najradšej by som ju mal z dreva. Podľa možnosti zo živého... - Poď, postavíme si spolu dom na brehu rieky, nemusíme rúbať les, spravíme si živý dom! - spieva príjemný húpavý hlas mladej dievčiny, - posadíme už teraz sadenice, budeme ich polievať z rúk živou vodou, a keď vyrastie, bude nás chrániť... a tak som sa plesol po sáre: veď to môžem i ja! Už teraz, s tým čo viem, mohol by som v ňom bývať. Husto sadené kmene smrekov by tvorili živú drevenú stenu - mám také nafotené z Oravy - obložené slamenými balíkmi, zvonku i z dnu omietnutými hlinou, mohli by kmene v slame spokojne rásť až pokým sa nespoja, A už teraz som schopný riadny krov a strechu spraviť na živých pilieroch - stromoch zbudovať... A čím starší taký dom, tým slovutnejší, sám seba obnovujúci a časom lepší a lepší - a aké to bývanie v takom živom dome, ktorý sám seba v lete chladí a v zime hreje?!

Tak si žijem 4.

Všetko ako obvykle. Farbičky, svetielka, pocity... ibaže sa mi niečo čudným zazdalo... A pustil som do toho myseľ, nech si skúma. Prečo si musím predstavovať fialové svetlo aby som otvoril Priestoru svoje Vnútorné brány? Aby som myseľ mohol pocítiť aspoň na chvíľu nekonečnú? Kde sa tie Brány vo mne vzali? Kto ich zatvoril? Prečo si mám predstavovať ružové svetlo prúdiace do - a - zo – srdca? Veď tú sladkosť cítim pri vnímavom pohľade na les, psa, sýkorku, priateľa... Ale nie vždy. Prečo? Čo stojí medzi mnou a tým pocitom vo chvíli keď ho necítim? Prečo nevnímam silu slnka celý deň? Prečo sa musím obliekať aby som sa zahrial, keď si stačí jasne uvedomiť stále mnou prúdiacu živu a nastane teplo? Prečo musím používať nástroje na výrobu niečoho, čo má tu byť samo sebou? Veď to všetko má byť opačne! To ja si mám všimnúť že to ružové svetlo prúdi keď je pri srdci sladko. A ak hreje telo, rozsvieti sa slnko v bruchu, a keď je myseľ voľná a široká, to má vzťah k fialovej... No, a tak na dobré pozerám ale nevidím... - Ako keď je na ceste značka STOP.

Stránky

Top