V dávnych dobách, keď mali národy k sebe bližšie, ako si myslíme, pretože vychádzali zo spoločného prajazyka a územia, vzišiel národ, ktorý sa usadil na našom území a priniesol si so sebou vieru vo vlastné mýty a ideológiu – kult Slnka. Staval na základoch staršej spoločnosti, matriarchátu Veľkej Matky Zeme, rovnako ako kresťanstvo stavalo na pohanskej viere, ich kultových svätých miestach a viere v pohanských bohov. Do spoločnosti materského princípu začali prenikať prvky princípu mužského, až nastala ideová rovnováha a postupom času sa stal nadradeným patriarchát.

“Dovtedy svoje mýty a v nich zachytené dejiny odovzdávali ústnou tradíciou, ktorá sa zdala nezničiteľná. Preto nevniesli do abecedy ani to svoje „A“, či iné písmeno počiatku a keď z nebies zostúpili na zem, zabudli, spolu s väčšinou svojich mýtov, význam dávnych symbolov, ktoré boli dokladom o ich duchovnom bohatstve. Sokola nahradil vôl a z ctiteľov Slnka sa stali, nielen obrazne, ctitelia vola, slobodu osobnú aj duchovnú nahradila služba cudzím ideám a potrebám.”