Vzťahy medzi sumerským mýtom, mezopotámskou históriou a biblickou rajskou záhradou sú rozmanité. Tak napríklad americký sumerológ Samuel N. Kramer, ktorému vďačíme za preklad nespočítateľných klinopisných tabuliek, našiel raný opis miesta, kde niet choroby ani smrti. Je to Tilmun (Dilmun), medzičasom geograficky identifikovaný ako dnešný ostrov Bahrajn, najväčší v rovnomennom súostroví v Perzskom zálive. To miesto nám nie je neznáme, veď tu začal láskybažný Enki s Ninhursangou tú rýchlovýrobu sumerských bohýň plodnosti, ktorá sa mu bezmála stala osudnou.

Štyri živly ovládajú život v Mezopotámii – nekonečné nebo, búrlivý vietor, úrodná zem, hučiaca voda. Veriacemu Sumerovi sa predstavujú v podobe mocných božstiev. An je boh neba, Enlil pán vetra, Uras alebo Ki bohyňa zeme, z ktorej sa neskôr stáva Nintu, a napokon Inanna, bohyňa lásky a plodnosti. Vodu ako pôvod života stelesňuje Enki, ktorého volajú aj „pánom zeme“.

„Keď nebeské kráľovstvo prišlo na zem, rozvilo sa v Eridu,“ stojí na začiatku najstaršieho zoznamu sumerských kráľov, napísaného klinovým písmom na konci tretieho ticícročia pred n. l. Uvádza mená oných mýtických kráľov „spred potopy“, ktorých panovanie sa potvrdzuje v trvaní dvadsaťtisíc až štyridsaťtisíc rokov – akéhosi večného života, ako to v trochu skromnejšom rozsahu vieme z biblie o Adamovi a jeho potomkoch.

Predstavme si, že by filmová kamera na časozberné snímanie v družici bola nasnímala v čase od ôsmeho do štvrtého tisícročia pred n. l., čo sa dialo medzi 30. a 130. stupňom zemepisnej šírky na severnej pologuli našej Zeme – teda medzi Nílom a Čínskym morom.
A teraz by sme ten film – pravdaže, nemý – vyvolali.